Klinická depresia ako diagnostická kategória sa obvykle rozlišuje ako bipolárna a unipolárna afektívna porucha, populárnejšie ako endogénna a reaktívna (neurotická) depresia. Klinická depresia sa líši od prechodného zhoršenia nálady či smútku, ktorý väčšina ľudí prežíva ako normálnu reakciu po určitej životnej udalosti. Ľudia trpiaci klinickou formou depresie pociťujú smútok a často plačú. Môžu mať pocity viny a pocit, že sklamali. Bývajú tiež zvýšene podráždení, úzkostnejší a napätejší. V najhoršom štádiu depresie môžu stratiť schopnosť emočne reagovať a hovoriť, že nedokážu pociťovať ani príjemné ani nepríjemné pocity, sú akoby bez citu. Nič ich nebaví a nemajú o nič záujem. Majú málo energie a musia vynaložiť veľmi veľa energie aj na najbežnejšie denné činnosti. Prestávajú teda robiť veci, ktoré ich doteraz bavili a tešili a zostávajú celé hodiny a dni sedieť v pohodlí kresla alebo ležiac na posteli. Veci, ktoré ich dovtedy bavili, stratili význam, nedokážu sa sústrediť a nie sú schopní si nič zapamätať. Mení sa aj oblasť záujmu, z doteraz činných jedincov sa často stanú ľudia, ktorí sa zameriavajú len na to, ako zle sa cítia a ich myšlienky celé hodiny dokola krúžia okolo zdanlivo neriešiteľných problémov. Často dochádza k poruchám spánku, prijímania potravy, stratia chuť na sex. Najnebezpečnejšie je, že behom určitej doby môžu dospieť k záveru, že ich utrpenie nikdy neskončí a nie je nič, čo by zlepšilo súčasný stav. Rastúca beznádej môže viesť k myšlienkam na samovraždu.